Vždy spomeniem si

Keď ráno vstávam spomeniem si,
na to ako sa to stalo,
neviem na to prestať myslieť,
vždy , keď ťa vidím srdce stlačí mi,
predtým to tak nebolo,
však teraz je to tak,
čo sa to stalo ?

Moje srdce trpí a ty sa smeješ,
z mojích očí idú slzy,
ale už je pozde tak nebeš.
lebo spadneš tak isto ako ja,
do tmy a sklamania.

Nik nevie čo cítim,
iba ty to tušíš,
však si ticho a mlčíš.

Moja duša trpí,
a na teba krčí,
ale ty ju nepočuješ,
vždy som vedela, že nášmu kamarátstvu niečo hrozí.
Tak sa už pozri,
a otvor oči.

Naše kamarátsvo bolo krehké,
a ty si ho zanedbal,
nebolo to ľahké,
a napriek tomu si si to nevšimal.